Dejiny Cirkevného zboru ECAV na Slovensku Liptovská Kokava siahajú do druhej polovice 16.storočia, keď obec Liptovská Kokava patrila pod správu farnosti v Dovalove. V tom čase sa Lutherova reformácia ujala na Hornom Liptove vďaka majiteľom hrádockého panstva Balassovcom, ktorí horlivo napomáhali jej šíreniu.
Liptovská Kokava ako fília patrila najprv k Dovalovu a to až do roku 1681. V tom čase mala Liptovská Kokava drevený kostolík, o ktorom sa nič bližšie nevie. V tomto drevenom kostolíku kokavským evanjelikom zvestoval slovo Božie a prisluhoval sviatosti farár Ján Dianiš, vyhnaný z Dovalova.
Po takzvanom desaťročnom krutom prenasledovaní evanjelikov v Uhorsku (1671-1681), bola Liptovská Kokava v roku 1682 pričlenená ako fília k evanjelickému artikulárnemu Cirkevnému zboru v Hybiach. Za povstania Františka Rákoczyho (1703-1709), Liptovská Kokava figuruje ako samostatný Cirkevný zbor medzi 42 Cirkevnými zbormi Liptovského seniorátu. Po porážke povstaleckých rákoczyovských vojsk v roku 1709 boli evanjelici na Liptove pozbavení všetkých svojich chrámov. Táto pohroma neobišla ani kokavských evanjelikov, ktorých bola v obci drvivá väčšina (182 evanjelikov, 1 katolík), keď prišli o svoj kostolík. Po porážke povstaleckých vojsk Františka Rákoczyho (1709) patrila Liptovská Kokava opäť ako fília až do roku 1921 k evanjelickému artikulárnemu Cirkevnému zboru v Hybiach.
Po vydaní Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. v roku 1781, si kokavskí evanjelici zakladajú svoju prvú cirkevnú školu (1787), ktorá tu vykonala požehnanú výchovnú a misijnú prácu a zohrala významnú úlohu v ďalšom živote cirkvi a obce. Prvým učiteľom bol Ján Salmovský v rokoch 1787-1803. Od roku 1844 až do roku 1924 na tejto škole, v cirkvi i v celej obci požehnane pôsobil učiteľský rod Rumannovcov, podľa ktorých dostala pomenovanie aj škola v ktorej vyučovali – Rumannova škola.
V roku 1794 si kokavskí evanjelici postavili malú drevenú modlitebňu. Nárastom počtu evanjelikov v obci modlitebňa už na začiatku 19.storočia kapacitne nevyhovovala, a preto bolo nutné pomýšľať na s´tavbu väčšieho objektu. Realizovať túto myšlienku sa podarilo v roku 1816, keď si postavili tolerančný drevený kostol bez veže. Posvätený bol 27.júla 1817 – v roku 300-tého výročia Lutherovej reformácie. Stál pod starou školou, v školskej záhrade. Služby Božie sa v ňom konali až do postavenia a posvätenia terajšieho chrámu Božieho v roku 1929.
Už koncom 19.storočia kokavskí evanjelici pomýšľali na osamostatnenie Cirkevného zboru. V tom čase je hybským a teda aj kokavským farárom liptovský senior Ján Šimkovic. Veril, že zdravý život cirkvi môže povstať len zo zriadených zborov a v tomto duchu pripravoval ako liptovský senior v Hybiach aj osamostatnenie Cirkevného zboru Liptovskej Kokavy. V Zápisnici zo dňa 15.januára 1922 o tom píše: „Osamostatnenie Kokavy sme pripravovali takmer 30 rokov, až konečne v roku 1917 bolo osamostatnenie vypovedané, ale pre pohromu krvavej vojny bolo prevedenie tohto úmyslu odložené na príhodnejšiu dobu.“. Stalo sa tak na synode v Trenčianskych Tepliciach v januári a v máji roku 1921. Prvým farárom Cirkevného zboru bol Ján Čierny (1923-1928). Za jeho pôsobenia sa začalo s výstavbou nového kostola. Projekty na stavbu vyhotovil v roku 1923 projektant Ján Palkovič z Martina, odchovanec známeho architekta Michala M. Harminca. Stavba prebiehala v rokoch 1926-1929. Kostol bol postavený v neorománskom štýle. Do veže kostola boli postupne umiestnené tri zvony: Veľký (1928), stredný (1920) a malý (1922). Súčasťou kamenného oltára je aj kazateľnica umiestnená nad oltárom. V roku 1928 bol do kostola umiestnený oltárny obraz „Samaritánka pri Jákobovej studni“ od akademického maliara Jána Hálu podľa predlohy Gustava Dorého. V tom istom roku bol do kostola inštalovaný organ od firmy Rieger z Krnova (v tom období bol najlepším organom v senioráte) a drevená krstiteľnica. Posviacka nového chrámu Božieho sa konala 20.januára 1929 v 2.nedeľu po Zjavení Krista Pána mudrcom. Vykonal ju biskup Dr. Jur Janoška a prvým kazateľom v novom chráme Božom bol senior Vladimír Pavel Čobrda.
Za pôsobenia farára Martina Abrháma (1931-1946), rodáka z Liptovského Svätého Petra, bola v rokoch 1931-1932 postavená terajšia fara a v rokoch 1936-1943 aj nová školská budova.
Farári, ktorí pôsobili v Cirkevnom zbore:
Ján Čierny (1923–1928), Martin Abrhám (1931–1946), Ján Gavalec (1946–1977), Ján Čatloš (1977–2003), Martin Vargovčák (2004–2009), Mario Činčurák (2009–súčasnosť).