Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Liptovská Kokava patrí do Liptovsko-oravského seniorátu ECAV na Slovensku. Liptovsko-oravský seniorát ECAV na Slovensku patrí do Východného dištriktu ECAV na Slovensku. Západný a Východný dištrikt ECAV na Slovensku spolu tvoria generálnu cirkev – Evanjelickú cirkev augsburského vyznania na Slovensku.

Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku (ECAV) je druhá najväčšia cirkev na území Slovenska

Názov Evanjelickej cirkvi a. v. je odvodený od evanjelia – dobrej zvesti o tom, že nám Pán Ježiš Kristus získal spravodlivosť pred Pánom Bohom. My, ktorí sme pohrdli Božou láskou, pre zásluhy Pána Ježiša smieme žiť opäť v spoločenstve s Pánom Bohom. Byť evanjelikom teda znamená veriť evanjeliu, žiť podľa evanjelia. Evanjeliu verí (evanjelik je ten), kto vierou prijíma, že hriechom zašpineného a Pánu Bohu odcudzeného človeka nebeský Otec prijíma za svoje dieťa a odpúšťa mu hriechy. A že tak robí pre obeť Pána Ježiša. S evanjeliom, stojí a padá (evanjelická) cirkev.

Evanjelium Ježiša Krista – viva vox Dei (živý hlas Boží), ktoré je v cirkvi zvestované a prisluhované (slovo a sviatosť) musí mať prednosť pred všetkými tradíciami a ľudskými názormi. Práve preto, aby cirkev bola očistená od ľudských názorov, došlo v 16.storočí k vzniku reformačného (obnovného) hnutia. Reformátori začínajú novo formovať cirkevné zbory v úsilí, aby všetko, čo sa v nich deje, malo svoj základ v evanjeliu. Odmietnutím snáh reformátorov sa v 16. storočí rozpadá viditeľná jednota západnej – rímskej cirkvi a na jej pôde povstávajú rôzne konfesionálne cirkvi (konfesia – vyznanie.) Z kresťanov, ktorí sa pripojili k reformácii Martina Luthera povstala evanjelická cirkev augsburského vyznania (ľudovo nazývaná luteránska). ECAV nezaložil Luther. ECAV sa nechápe ako nová kresťanská viera, ale ako pokračovateľka prvotnej kresťanskej cirkvi, od ktorej sa stredoveká cirkev odklonila vo svojom učení i v živote. Evanjelici sa neusilovali vytvoriť nový spôsob kresťanskej zbožnosti. Naopak, dôvodom ich vzniku bola snaha o navrátenie cirkvi do takej formy (podoby), akú zamýšľal zakladateľ kresťanskej cirkvi Pán Ježiš Kristus. Evanjelici sa vždy snažili o nadväznosť na vieru a život prvotnej kresťanskej cirkvi. Od tejto nadväznosti sa vtedajšia cirkev nesmierne vzdialila.

Všeobecné vierovyznania

Evanjelici stoja v jednote so všetkými biblicky veriacimi kresťanmi všetkých čias. Reformátori videli svoju vieru a učenie v rámci jednej línie s tradíciou jedinej, svätej, všeobecnej (katolíckej) a apoštolskej Kristovej cirkvi. Preto ECAV prijíma tri kresťanské vyznania (Apoštolské, Nicejské, Athanáziovo) – ku ktorým sa hlási celá kresťanská cirkev vo svete. Okrem týchto vierovyznaní sa ECAV hlási k vierovyznaniam z čias reformácie: Je to predovšetkým Augsburské vyznanie (čítaj aužburské vyznanie – skratky: AV; a. v.), prečítané v roku 1530 pred cisárom Karolom V. na ríšskom sneme v Augsburgu. V Augsburskom vyznaní stúpenci Lutherovej reformácie vyjadrili, čoho sa chcú ako kresťania pridŕžať a proti čomu vo vtedajšej cirkvi vystupujú. Augsburské vyznanie nebolo napísané ako schizmatické vyznanie viery rebelujúcej sekty, ktorá odmieta zvyšok kresťanskej cirkvi; bolo napísané pre všetkých kresťanov a jeho cieľom bola jednota, nie rozdelenie kresťanov. Žiaľ, Augsburské vyznanie nebolo prijaté a v ňom obsiahnuté návrhy na obnovu (reformáciu) cirkvi boli odmietnuté. A tak nie „luteráni“ sa oddelili od cirkvi, ale luteráni boli z vtedajšej cirkvi „vyčlenení“.

Zvláštne vierovyznania

Vierovyznavyčské spisy: Augsburské vyznanie i Obranu Augsburského vyznania (OAV) zostavil najbližší Lutherov spolupracovník Filip Melanchton. Ďalšie tri vierovyznavačské spisy: Malý katechizmus, Veľký katechizmus a Šmalkaldské články, pochádzajú od Martina Luthera. Posledný vierovyznavačský spis ECAV napísali viacerí teológovia a nesie názov Formula svornosti. Všetky tieto vierovyznavačské spisy ECAV sú zhrnuté v Symbolických knihách (symbolum = vyznanie). Všetci duchovní ECAV pri nástupe do služby skladajú sľub na vernosť Písmu svätému – ako najvyššej norme života a viery a na Symbolické knihy, ktoré sú pre ECAV záväzným výkladom Písma.

V čom je osobitosť ECAV?

Osobitosť ECAV je v tom, že učenie o ospravedlnení z milosti pre Kristove zásluhy (ospravedlnenie), ktoré prijímame vierou, je pokladané za kľúč k porozumeniu evanjelia a celého ostatného učenia cirkvi. Stredoveká cirkev učila, že pre dosiahnutie spásy je potrebné, aby človek konal dobré skutky – najmä: dával almužny, modlil sa, zúčastňoval sa náboženských obradov a pútí, pričom „odpúšťanie“ hriechov sa neraz spájalo so zakúpením odpustkov. Dr. Martin Luther svoje pochopenie spásy (ospravedlnenie od hriechov) formuloval takto: Jedine milosť, jedine Kristus, jedine viera. Značí to, že spása človeka nepramení z jeho konania, úsilia, či rozhodnutí. Pre spásu nemôžeme urobiť nič. Dostávame ju ako dar. Úplne zadarmo. Pán Ježiš Kristus svojou smrťou totiž dokonale zaplatil za naše hriechy. Túto radostnú zvesť smieme prijať vierou. Vierou, ktorú v nás vzbudil Duch Svätý. Keďže sa Dr. Martin Luther o spáse dozvedel z Písma, postavil Písmo (a nie inštitúciu cirkvi a tradíciu) za základ kresťanského života a učenia – pre jednotlivca i pre celú cirkev. Robiť dobro máme. Dobré skutky však nekonáme preto, aby sme boli spasení, ale preto, že z Božej milosti sme spasení. Nekonáme ich, aby sme pre ich konanie prišli do neba, ale z vďačnosti, že sa k nám Pán Boh vo svojom Synovi Pánovi Ježišovi Kristovi milostivo sklonil a daroval nám spásu. Evanjelické chápanie ospravedlnenia hriešneho človeka teda možno zhrnúť takto:
1. Pán Boh ma pre zásluhy svojho jednorodeného Syna Pána Ježiša Krista prijal – ospravedlnil od hriechu.
2. Božie spasenie prijímam vierou, ktorú v človeku prebúdza Duch svätý, keď človeka oslovuje Božím slovom.

Podľa evanjelikov sa toto poradie nikdy nesmie zameniť. Sú totiž i kresťania, ktorí odvíjajú svoj život od bodu: „prijal som Pána Ježiša“. Rozhodnúť sa pre Pána Ježiša, prijať Krista, spásu od Neho, je dôležité. Avšak je to až následok toho, na čom naša viera stojí, totiž že Pán Ježiš prijal mňa. To je milosť. Základom viery – rozhodujúcim nie je moje rozhodnutie sa pre Pána Boha, ale Božie rozhodnutie sa pre mňa. Pán Ježiš ma prijal a stálo Ho to život. Ak by to nebol urobil, nemal by som čo prijať. Moja viera by sa nemala kde zachytiť. Práve preto, že sa Pán Boh pre mňa rozhodol, smiem a mám s vďakou prijímať Jeho lásku.

Sviatosti

Porozumenie ospravedlnenia sa odráža aj v evanjelickom chápaní sviatostí. Podľa evanjelikov nepôsobia magicky. V stredoveku byť pokrsteným znamenalo priam automaticky získať vstupenku do neba. Úloha viery bola podceňovaná. Hlavný dôraz bol na vykonaní Krstu svätého. O tom, že Krst svätý treba žiť, že požehnanie Krstu svätého sa nám dostáva len živou vierou, nie samotným vykonaním Krstu svätého, sa temer nehovorilo. Viaceré súčasné cirkvi chápu Krst svätý iba ako symbol, len ako akt poslušnosti Božiemu slovu a vďaky za to, že ma Pán Boh prijal. Byť pokrstený pre tieto cirkvi znamená navonok manifestovať, že človek uveril Pánu Bohu.

Krst svätý

Evanjelici veria, že Krst svätý nie je iba prázdny symbol, iba akási formula, ale že v Krste svätom sa skutočne niečo deje. Spasenie, ktoré sa udialo obeťou Pána Ježiša na kríži na Golgote pre celý svet (t.j. ľudí, ktorí žili v dobe Pána Ježiša, pred ňou i po nej) sa v Krste svätom dostáva jednotlivcovi osobne. Keď pri Krste svätom znie Božie zasľúbenie: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený“, evanjelici veria, že naozaj sa čosi deje: Pán Boh „zažal“ v pokrstenom človeku nový život. Samozrejme, je potrebná viera, ona však nerobí Krst svätý platným alebo neplatným. Platnosť Krstu svätého záleží od vernosti Božieho slova; čo v ňom Pán Boh hovorí, to sa aj stane. Viera len prijíma požehnanie – úžitok Krstu svätého. Vysvetlime to na príklade: Keď snúbenci stoja pred oltárom, ešte nie sú manželmi. Vo chvíli, keď sobášiaci farár prehlási: „Váš kresťanský manželský záväzok požehnávam a Vaše manželstvo za riadne kresťanské manželstvo vyhlasujem“, stávajú sa manželmi. Slovo vyrieknuté sobášiacim farárom v moci jeho úradu „dalo vzniknúť“ manželstvu. Práve tak Božie slovo zasľúbenia zrodí nový život. Manželstvo, ktoré sme spomínali je platné aj keby jeden zo snúbencov doň vstupoval zo ziskuchtivosti, zlých motívov alebo len formálne. Formalizmus, či zlé motívy nerobia manželstvo neplatným – „len“ bránia požehnaniu – úžitku manželského zväzku pre oboch zosobášených. Rovnako Krst svätý nie je závislý od formálnosti, či neformálnosti viery, ale od moci Božieho slova. Ak Krst svätý nežijeme – neveríme Božiemu zasľúbeniu, Krst svätý sa nestane neplatným, „len“ neprijmeme požehnanie Krstu svätého. Pokým odvíjam svoj život viery od bodu: „prijal som Pána Ježiša Krista“, vo chvíľach, keď zhreším, spoznávam, že na tom nemôžem stavať. Koľkokrát sme vyznávali svoje hriechy, a predsa je pravdou, že padáme znova a znova. Keď však môj život stojí na istote: Pán Boh ma prijal skôr ako som Mu ja vedel povedať svoje áno, môžem sa na túto Božiu lásku spoľahnúť i v najťažších pokušeniach a pádoch. Pán Ježiš ma miloval a zomrel za mňa bez toho, aby si odo mňa na to „pýtal povolenie“. V Krste svätom mi o svojej láske dal celkom konkrétne vedieť. Ak nás táto Božia dobrota nevedie k vďačnosti, k dôvere, k prijímaniu Božej lásky a poslušnosti voči Pánu Bohu, je to signál, aby sme skúmali svoju duchovnú citlivosť. Iba duchovne necitlivý človek totiž zostane k Božej láske ľahostajný. A to je cesta do záhuby. Kto sa vzďaľuje Pánu Bohu – prameňu života a spásy, môže dôjsť len do zahynutia. Bolo by totiž pomýlené chápať Božiu milosť tak, že nech si žijem akokoľvek, keď som prijal sviatosť Krstu svätého, Pán Boh ma musí spasiť, lebo On nič iné ako milovať nevie.

Večera Pánova

Aj druhú sviatosť, Večeru Pánovu (VP) – eucharistiu, evanjelici nechápu ani magicky, ani čisto symbolicky. Stredoveká ľudová zbožnosť verila, že víno a chlieb sa kňazovým požehnaním menia na hmotné telo (mäso) a krv Kristovu. To reformácia odmietla ako biblicky neprimerané chápanie VP. Luther odmietol však aj opačný extrém – t.j. iba symbolické chápanie Večere Pánove, podľa ktorého sa vlastne pri nej nič nedeje, ona je len pečaťou nášho vzájomného spoločenstva. Dá sa povedať, že je len akousi spomienkovou slávnosťou na to, čo Pán Ježiš Kristus pre nás pred stovkami rokov vykonal. Ak by sme mali lepšiu vieru, tak celý akt Večere Pánovej by bol vlastne zbytočným „duchovným divadlom“.

Ako evanjelici a. v. veríme, že vo Večeri Pánovej je Pán Ježiš naplno prítomný. Keď mám v ústach víno a chlieb, nezmenia síce svoju hmotnú podstatu, ale verím, že v nich prijímam Kristovu obeť. Božie odpustenie nie je pre mňa iba dávnou históriou, ale vo chvíli prijímania chleba a vína – Kristovho tela a krvi, je nanovo živou udalosťou. Toto odpustenie je pre mňa v tejto chvíli také živé – skutočné, ako skutočnými sú chlieb a víno v mojich ústach.

Večera Pánova je zaiste aj výrazom spoločenstva medzi kresťanmi navzájom. No tak ako platí, že Pán Boh prijal mňa, a až potom a práve preto som mohol prijať ja Jeho, podobne vo Večeri Pánovej je hlavný dôraz na Božie odpustenie, ktoré sa nám vo Večeri Pánovej – vo viere prijímanom Kristovom tele a krvi – dostáva a až ten ďalší dôraz je na spoločenstvo bratov a sestier navzájom.

Pre ECAV je charakteristický práve uvedený pohľad na sviatosti. Veríme, že súhlasí s Písmom svätým a správne hovorí, čo to je milosť daná nám v Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorú prijímame vierou. Lutherovo: jedine Písmo, jedine milosť, jedine Kristus, jedine viera – je evanjelickou tradíciou. Rozumieme pod ňou živú vieru našich (už) mŕtvych predkov. Na rozdiel od toho je tradicionalizmus mŕtva viera živých (súčasných ľudí, aj niektorých členov ECAV). O tradicionalizme musíme hovoriť vždy, keď sa ľudia viac odvolávajú na luteránsku tradíciu, ako sa ju snažia naplniť. Keď nežijem s Písmom svätým a z Písma svätého (podľa neho), nepočínam si ako evanjelik, hoci by som mal písomné potvrdenia o tom, že som bol v ECAV pokrstený, konfirmovaný, či sobášený. Ak sa spolieham na seba, na svoje „náboženské výkony“ (napr. na účasť na cirkevných podujatiach), alebo na to, koľko dobra som vykonal pre ďalších ľudí, a nie na Kristove zásluhy, aj vtedy sa evanjelikom nazývam márne.

Viera

Keď verím len vtedy, keď mi je ťažko, viera mi je iba prostriedkom získavania výhod od Pána Boha a nie mojím postojom vo chvíľach radosti i skúšok, nemôžem sa považovať za evanjelika. Mnohí to tak robia, no žijú vo falošnej istote.

Reformácia chcela zmariť všetky takéto falošné istoty, napr. spoliehanie sa na odpustky. Ak dnes v ECAV neraz prevláda tradicionalizmus nad luteránskou tradíciou (jedine: Písmo, jedine milosť, jedine Kristus, jedine viera), nie je to dôvod k zavrhnutiu tejto tradície. Keď necháme fľašu džúsu na letnej páľave, namiesto osviežujúceho nápoja sa napijeme len teplej „žbrndy“. Nie v džúse je však chyba, ale v jeho použití. To, že nefunguje systém, nie je dôvodom k zavrhnutiu princípov, podľa ktorých by mal fungovať. Dr. Martin Luther nechcel vytvoriť nejaký triumfalistický luteranizmus, ktorým by sme sa mali vystatovať. Vonkoncom mu nešlo o to, aby sme pobehovali v tričku „I love Luther“. Išlo mu o návrat k Písmu svätému, k milosti, ku Kristovi, k životu z viery a vo viere v evanjelium. K takému životu, aký chce Pán Ježiš Kristus pri nás vidieť, k životu, o aký sa usilovali prví kresťania. Dr. Martinovi Lutherovi išlo o to, aby čo najviac ľudí spoznalo Božiu milosť v Pánovi Ježišovi Kristovi.

Kresťanstvo – kresťanská cirkev nezačala až reformáciou. Preto všetko to, čo bolo v kresťanskej cirkvi do začiatku reformácie dobré, čo neprotirečilo Kristovmu evanjeliu, je aj naším – evanjelickým dedičstvom. V nejednom z dnes existujúcich novších kresťanských smerov sa na toto nepamätá. Tieto cirkvi vystupujú tu a tam až tak extrémne, ako by ony boli prvou generáciou skutočných kresťanov. A to je blud. Evanjelici sa pokúsili nadviazať na Písmo sväté, na životný štýl Pána Ježiša Krista, apoštolov a prvotnej cirkvi. Pokúsili sa rozdúchať pochodeň, ktorá v dobe, keď sa objavili reformačné myšlienky, len tlela a odovzdať ju ďalším generáciám opäť horiacu – plnú Kristovo svetla. To je v súčasnosti aj našou úlohou.

My evanjelici:

• vyznávame Ježiša Krista ako Hlavu všeobecnej kresťanskej cirkvi
• vychádzame z Písma svätého – Biblie ako prameňa viery i pravidla života a z našich Symbolických kníh
• Symbolické knihy (Kniha svornosti) považujeme za jedine správny výklad Písma svätého
• evanjelikmi sa voláme podľa evanjelií, ktoré sú zapísané v Biblii – Novej zmluve
• Augsburské vyznanie z roku 1530 je po Písme svätom – Biblii základným prameňom našej viery. Podľa neho sa nazývame evanjelici augsburského vyznania
• symbolom evanjelickej cirkvi a. v. je Lutherova ruža
• hlásime sa do veľkej rodiny evanjelických cirkví vo svete
• sme pripravení spolupracovať aj s inými kresťanskými cirkvami a náboženskými spoločnosťami na poli ducha, charity a humanity
• vnútorná organizácia našej cirkvi je založená na princípoch samosprávy a rovnoprávnosti všetkých jej členov bez rozdielu rasy, jazyka, pohlavia a sociálneho postavenia

Poslaním ECAV na Slovensku je:

• šíriť evanjelium Ježiša Krista, vyznávať vieru v Trojjediného Pána Boha a vštepovať ju do vedomia ľudí
• slúžiť svojim členom službami Božími, prisluhovaním slova a sviatostí, náboženskou výchovou a poskytovaním duchovnej starostlivosti
• viesť svojich členov k vzájomnej úcte, podpore, tolerancii a príkladnému kresťanskému i občianskemu životu
• zriaďovať na zabezpečenie svojho poslania organizačné jednotky, charitatívne spoločnosti, cirkevné školy, združenia veriacich a pripravovať pre ne potrebných pracovníkov
• spolupracovať v oblasti výchovnej, vzdelávacej, humanitnej a charitatívnej s orgánmi štátu, samosprávami miest a obcí, so spoločenskými organizáciami a zahraničnými inštitúciami

Štatistické údaje o ECAV na Slovensku

Počet členov ECAV na Slovensku podľa sčítania obyvateľov v roku 2011: 316 250 (5,9 % populácie SR)
Počet zborov ECAV: 320 (údaj k 1. 11. 2012)
Počet duchovných: 361
Z toho žien: 155
Počet kostolov a modlitební: 686