Veľká noc – najstarší a najvýznamnejší kresťanský sviatok

Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším kresťanským sviatkom, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Pána Ježiša Krista. Nadväzuje na židovskú paschu, ktorá sa slávila od 14. do 21.dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia Izraelského národa z egyptského otroctva. (2.kniha Mojžišova 12,1–4 a 13,3–10).

Termín Veľkej noci nie je stály, každoročne sa mení. Od roku 325 sa Veľká noc slávi vždy prvú nedeľu po prvom splne mesiaca po jarnej rovnodennosti (21. marca). Preto je tento sviatok pohyblivý a môže pripadnúť na čas od 22. marca do 25. apríla. Má ustálený deň na oslavu – nedeľu – pretože Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych podľa svedectva apoštolov v prvý deň po sobote (Matúš 28,1; Marek 16,1; Lukáš 24,1; Ján 20,1). Veľkonočný – tichý týždeň (Veľký týždeň) trvá od Kvetnej nedele po Bielu sobotu, počas ktorého si cirkev zvlášť intenzívne pripomína pamätné dni utrpenia a smrti Pána Ježiša Krista. Vážnosť týchto dní pripomína čierne chrámové rúcho.

Smrtná nedeľa

Tichému (Veľkému) týždňu predchádza Smrtná nedeľa, ktorá je 5.pôstnou nedeľou. Jej pomenovanie je odvodené od toho, že v túto nedeľu sa zvykne pripomínať rozhodnutie židovskej rady (Synedrium) o smrti Pána Ježiša. V našej Evanjelickej a. v. cirkvi v túto nedeľu začíname čítať Pašie.

Kvetná nedeľa

Kvetnou nedeľou, ktorá je poslednou 6.pôstnou nedeľou, vstupujeme do Veľkého týždňa, Veľkého na najdôležitejšie udalosti spásy. Počas Kvetnej nedele si pripomíname vjazd Pána Ježiša Krista do Jeruzalema na osliatku, aby tu oslávil Veľkonočné sviatky. Slávnosť veľkonočného baránka sa vtedy mohla konať jedine v Jeruzaleme – hlavnom meste židov. Zástupy nadšene vítali Pána Ježiša a pod nohy Mu hádzali palmové ratolesti (Ján 12,13), preto má táto nedeľa latinský názov Palmarum t.j. nedeľa paliem. Pomenovanie Kvetná nedeľa pravdepodobne vzniklo u nás podľa toho, že u nás palmy nerastú a významné osobnosti sa vítajú kvetmi. Snáď aj podľa toho, že tento deň spadá do skorého jarného obdobia, kedy sa objavujú prvé kvety. Na Smrtnú nedeľu, Kvetnú nedeľu a na Veľký piatok sa na službách Božích čítajú a spievajú Pašie o utrpení, umučení a smrti Pána Ježiša Krista.

Zelený štvrtok

Slovenský názov Zelený štvrtok je odvodený od nemeckého slova „Gründonnerstag“ a je len vďaka ľudovej etymológií spojený so zelenou farbou. V skutočnosti sa odvodzuje zo stredohornomeckého slova (stredohornonemecky, t.j. Mittelhochdeutsch – nárečia, ktoré sa požívali v stredoveku v severných oblastiach nemecky hovoriacich krajín), ešte dodnes žijúceho v nárečovom slove „grienen“ alebo „greinen“. Oboje znamená plakať (po nórsky „grine“). To súvisí so skutočnosťou, že cirkevné spoločenstvo v tento deň opätovne prijímalo kajúcich (nazývaných tiež „plačúci“), ktorí boli vylúčení zo spoločenstva na začiatku pôstnej doby a boli „odsúdení“ na „trest“ verejného pokánia.

Toto pomenovanie „zelený“ sa však môže odvodzovať aj od zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Pán Ježiš modlil a bol zatknutý vojakmi. Hlavným dôvodom svätenia tohto dňa je ustanovenie Večere Pánovej Pánom Ježišom Kristom.

Veľký piatok

Kresťania si na Veľký piatok pripomínajú potupnú smrť Pána Ježiša Krista na kríži. Pán Ježiš Kristus bol ukrižovaný na vrchu Golgota za vlády cisára Tibéria a Pontského Piláta. Ako evanjelici považujeme Veľký piatok za najvýznamnejší cirkevný sviatok, pretože Syn Boží dokončil dielo vykúpenia sveta. Pravdou však je, že podľa zvesti Novej zmluvy sú Veľký piatok a Veľká noc ako neoddeliteľné „siamské dvojčatá“. Sú nerozlučiteľné svojím významom. Oba sú Božími činmi spásy, tvoria neoddeliteľnú jednotu, patria spolu.

V rímsko–katolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži omša, oltáre sú bez chrámového rúcha, bez kríža aj svietnikov. Na niektorých miestach sa nezvoní, len rapká od štvrtku do soboty večera. Na evanjelických službách Božích sa čítajú a spievajú Pašie, prisluhuje sa Večera Pánova. Zachováva sa pôst – nejedáva sa mäso.

Biela sobota

Pán Ježiš bol pochovaný do hrobu v piatok. V sobotu sa v chrámoch nekonajú služby Božie. Len večer bývajú v niektorých cirkevných zboroch služby Božie, ktoré sa začínajú v pôstnom duchu a končia sa už radosťou z Pánovho vzkriesenia. Sobota je prípravným dňom pred veľkonočnými sviatkami. Katolícka cirkev slávi vigíliu už ako radostnú slávnosť vzkriesenia a znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtku večera nezvonili.

Veľkonočná nedeľa

Každý rok na jar sa odohráva zápas života so smrťou. Zo zamrznutej zeme vyrastá tráva, rozkvitá zasnežená lúka, na zamrznutom strome vypučia listy… Raz na jar pred 2000 rokmi na Veľkú noc sa však odohral aj iný zápas so smrťou. Veľká noc nie je len sviatkom jari. Pán Ježiš Kristus, ktorý bol mŕtvy, porazil smrť a vstal k novému životu. Neostal v hrobe, pretože Ho Pán Boh – nebeský Otec vzkriesil. Po Jeho smrti Ho stovky ľudí opäť videli živého. Mnohí s Ním hovorili, dotýkali sa Ho a dokonca s Ním jedli a pili. Ježiš Kristus nebol obyčajným človekom, ale bol Božím Synom. „Pán sa rozhodol, že z lásky k nám sám pôjde našou cestou“ – povedal sv. Augustín. Vzkriesenie Pána Ježiša dáva jedinečnú nádej na večný život každému, kto v Neho uverí. Nádej na život, proti ktorému je smrť už navždy bezmocná. „Veru, veru hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života“. (Evanjelium Jána 5,24) „Ja som vzkriesenie a život, – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď by umrel, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“ (Evanjelium Jána 11,25.26)

Veľkonočný pondelok

V tento deň sa zvláštnym spôsobom mieša kresťanská zvesť o slávne vzkriesenom Božom Synovi Pánovi Ježišovi Kristovi s pozostatkami starej pohanskej slovanskej mágie.

Etnologička Katarína Nádaská v rozhovore pre Hospodárske noviny v roku 2009 uviedla: „To, čo dnes nazývame sviatkami Veľkej noci, boli v predkresťanskom období tzv. solárne sviatky, ktoré vyjadrovali úctu k Slnku,“. Slnko znamenalo koniec zimy, ktorá symbolizovala chlad, tmu, niekedy aj hlad. „Na jar všetko naopak pučí novým životom a práve aktom šibania chlapci a muži podčiarkovali mágiu plodnosti dievčat a žien“.

Ak zalistujeme v knihe „Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch“, tak o veľkonočnej šibačke a polievačke sa dočítame aj nasledovné: „Pôvod šibačky a oblievačky tkvie ešte v predkresťanskom období, keď Slovania slávili sviatky jari ako symbol plodnosti a dotyk vŕbových prútikov so ženským telom znamenal odovzdanie plodivej sily.“ Z knihy „Malá encyklopédia Slovenska“ sa zase dozvedáme, že svieže prúty, ktorými sa šibalo, „mali podľa ľudových predstáv zahnať zlé sily a preniesť na človeka svoju sviežosť, rast, plodnosť“. Oblievaniu sa zas „oddávna pripisovala magická očistná funkcia“. Veľkonočná oblievačka a šibačka teda majú podľa mágie starých Slovanov priniesť dievčatám zdravie, šikovnosť a plodnosť. Známy slovenský spisovateľ a básnik Ján Kollár (1793-1852) v Národných Spievankách napísal, že “oblievačka je pohanskoslovanský pozostatok, ktorého cieľ a význam nevieme.” Podľa posledných výskumov je to pozostatok starých magických obradov, ktoré mali zabezpečiť hojnosť vlahy pre pôdu.

Etnograf Kysuckého múzea v Čadci Alojz Kontrik v rozhovore pre denník SME v roku 2013 povedal: „Voda, oheň, zeleň – bahniatka i vajíčka sú dávnymi symbolmi a prostriedkami využívanými už v pohanských obradoch sviatkov jari u starých Slovanov. Očistné a prosperitné úkony i obrady, spojené s týmito symbolmi, mali zabezpečiť úspešný začiatok i koniec hospodárskych prác, zdravie ľudí i domácich zvierat. Súčasne aj ochranu ľudí, domu a dobytka pred nečistými silami, lebo sa verilo, že úkony vykonávané v priebehu veľkonočného týždňa majú magickú moc.“

Často sa teda stáva, že tieto pohanské zvyky praktizované na Veľkonočný pondelok odsúvajú pravú kresťanskú podstatu Veľkonočných sviatkov do úzadia.

Čo znamenajú jednotlivé symboly Veľkonočných sviatkov?

V minulosti sa šibalo len čerstvo odtrhnutým prútikom. Dotykom čerstvého vŕbového prútika, ktorý bol napučaný miazgou, prenášal mládenec na dievča všetky pozitívne účinky čerstvo rozvitého prútika. Tento akt mal zabezpečiť, aby boli dievčina a žena mladé, ohybné, svieže, plodné – presne ako celá prebúdzajúca sa príroda. Používanie prútených korbáčov je novšou záležitosťou. Vyšibané ženy majú byť vraj počas celého nasledujúceho roka zdravé, šťastné a plodné. (povera)

Veľkonočný zajačik ako znak jari má tiež svoj pohanský pôvod. Čarodejnice si vraj brali podobu zajaca, aby sa takto mohli ochrániť. Z toho sa potom časom vytvorila povera, že zajac na sviatočnom stole má teda ochrániť všetkých členov rodiny.

Vajíčko ako také, bolo od pradávna v starobylých národoch symbolom plodnosti, znovuzrodenia, života a príchodu jari. Jeho škrupina zároveň predstavovala aj pocit bezpečia. Starí Slovania verili v magickú moc vajec a na posilnenie magickej moci sa vajcia zdobili rôznymi magickými ornamentami. Maľované vajíčko – Kraslica, sa tak v minulosti stalo aj symbolom lásky, a plodnosti. Mládenec sa takto mohol dozvedieť, že dievčina ho nosí v srdci, lebo ako výslužku za vyšibanie vŕbovým prútikom dostal krásne vlastnoručne zdobené kraslice, ktoré mali v ornamentoch neraz zašifrované vyznanie lásky.

Samotný symbol baránka pochádza zo židovskej tradície. Židia mnohokrát obetovali Pánu Bohu baránka ako poďakovanie alebo prosbu za niečo. Na sviatok Paschy jedia Židia pečeného baránka a pripomínajú si tak vyslobodenie židovského ľudu z egyptského zajatia.  Pre kresťanov sa neskôr stal baránok „symbolom vzkriesenia a znovuzrodenia“. Jahniatko symbolizuje nevinnosť a boj dobra so zlom, podobne ako sa končí „zlá zima“ a prichádza „radostná a vytúžená jar.“

Kríž a svieca sú hlavné kresťanské symboly. Pripomínajú sa nimi potupná smrť na Golgotskom kríži a slávne vzkriesenie Pána Ježiša Krista.

Z rôznych prameňov v roku Pánovom 2017 pripravil: Mgr. Mario Činčurák, zborový farár

Pridaj komentár